Bojišnica vo vlaku Karlovac - Rijeka

Vysala mi jazyk a s hlbokými vzdychmi ho pomaly hryzla bielymi zubami. Oboma rukami som ju chytil za veľkú mäkkú zadnicu a zdvihol ju na malý umývadlo. Sedela na ňom s rozkročenými nohami a kým sme boli spojení bozkom, zhurta mi rozopla nohavice a vytiahla smrteľnú zbraň. Roztrhol som jej čierne tenké nohavičky a zaboril jej svoju bajonet do slinavej pičky. Stiahla ma vaginálnymi svalmi, akoby zo mňa chcela vylisovať všetku šťavu života. Musí byť, že mi od toho stisku zmodrel penis. Tlačil som sa do nej celou svojou dĺžkou, a ona každý môj náraz sprevádzala hlbokým vzdychom, zatiaľ čo ma svojimi plnými nohami v čiernych pančuchách stiahla okolo pása a hryzla ma po krku a tvári.

Unavený od služby vlasti, v Karlovci som sa usadil do mäkkých kresiel kupé "Inter Cityja" ktoré ma za nejaké tri hodiny dovedú do Rijeki. Maskovacia uniforma na mne bola tak zvrásnená a nepohodlná, a čižmy mi sťahovali nohu. Nedaj Bože, aby som si ich teraz dal dole! Myslím, že by som spôsobil mor, ako keby niekto použil nervový plyn, o ktorom som počul na výcviku. Tak mi aj treba, keď som nechcel zobrať civilné oblečenie. Možno som podvedome chcel, aby ma ľudia videli v uniforme. Tak som sa cítil dôležitejšie...
Netrvalo dlho, aby ma premohol únav, a už som pomaly driemal, myslíac na svoje krásne priateľky, s ktorými pôjdem von do neskorých večerných alebo skorých ranných hodín počas môjho zaslúženého voľna.... Na niektorej z nasledujúcich staníc, nemám tušenia ktorej, ma z chodby vagóna prebudil jemný zvuk podpätkov, ktorý sa čoraz viac približoval k môjmu kupé. Ako zvuk zosilnel, vo mne rástla čoraz väčšia túžba zistiť, akú nohu zdobí tá zvučná topánka. Stával som sa euforickým. Ani sám neviem prečo, ale pripravil som sa na gotovs, ako keby z úkrytu čakal na zlého nepriateľa, ktorého treba zničiť. Vtedy sa objavila dáma v dobrom štyridsiatom, a ja som ako chlapec sedel na tom kresle, pevne sa držiac rukami za mäkký vankúš podomnou, s do polovice otvorenými ústami a široko otvorenými očami. Ako keby som uvidel samotného Hitlera. Kde je teraz celé moje hrdinstvo? Nebál som sa tupých krokov v čase mŕtvej stráže, a teraz som sa strhol od strachu, keď som počul ženský krok. No, všetko to v okamihu pretrhol príjemný ženský hlas, plný tepla, ktorý sa ma opýtal na voľné miesto.
- Samozrejme, madam, len sa prosím posaďte.
Videla som, že za sebou ťahá väčší kufor a hneď som sa ponúkol, že jej pomôžem.
- Dajte, madam, nech vám to zdvihnem. Nemusíte sa trápiť - povedal som sebavedome a zdvihol jej batožinu bez akýchkoľvek problémov. Ani som necítil, aká ťažká je. Hneď potom som jej podržal dlhý kabát, ktorý si dávala dole. Poďakovala mi prekvapene a pochválila moju galantnosť. Keby len vedela, čo všetko by som jej podržal... Sadla si naproti mne a vtedy som mohol úplne vidieť jej ženskosť a krásu stredného veku. Bola brunetka s trvalou frizúrou po plecia, s ľahkým make-upom na dlhom tvári s len niekoľkými vráskami, ktoré prezrádzali jej vek. Pretvaroval som sa, že sa na ňu nedívam, ale každý okamih jej nepozornosti slúžil na okamih mojej fantázie. Úzka čierna dolcevita pokrývala jej krk, okolo ktorého visel náhrdelník s nejakými kamienkami a tak pekne zvýrazňovala jej bujné štvorky, na ktorých vrchoch sa rysovali väčšie bradavky. Ani som si neuvedomoval, že zadržiavam dych, keď ju sledujem. Ach! Vtedy sa môj pohľad presunul nižšie. Okolo elegantne vyplneného pása mala čierny široký kožený opasok s veľkou sponou, a ešte nižšie krátku čiernu sukňu a šedo-čierne pančuchy na prehodených plných nohách, ktoré na konci zdobili lakované čierne topánky s vysokým podpätkom.
- Úžasná je! - povedal som si, a nahlas som vzdychol tak, že sa otázkovo pozrela, z časopisu, ktorý listovala, na mňa. Zachytil som ten hlboký modrý pohľad a len som sa usmial s výrazom tváre, akoby som niečo pokazil. Odpovedala mi úsmevom a opýtala sa, či je ťažké byť vojakom.
- No, nie je, len si dočasne v mnohých veciach odopretý a viazaný - odpovedal som smutne. Svojimi upravenými rukami a jemnými prstami s dlhými červenými nechtami, zaklapla časopis a odložila ho. Ruky si prekrižila tak, že jej prsia ešte viac nabreli a s klopaním kolies začal príjemný rozhovor. Spoznali sme sa s jemným stiskom ruky.
- Ja som Ana. Ráda vás spoznávam - povedala dáma mazne.
Rozprávali sme sa o všetkom a dotkli mnohých tém, každodenných udalostí, o sebe, vtipoch...
- Dobrý deň! Lístky, prosím - ozvalo sa z posuvných dverí. Keď som sprievodcovi podával svoju lístok, dáma Ana sa postavila po lístok do vrecka svojho kabátu. Keď vstávala, náhodou mi ukázala, že má podväzky a čierne nohavičky. Na okamih som ostal stuhnutý, hlavu otočenú k jej rozkroku, a ruku natiahnutú k sprievodcovi. Ruku som zadržal vo vzduchu a potom mi sprievodca z nej vzal lístok a vrátil mi ho.
- Ďakujem pekne a prajem príjemnú jazdu - povedal sprievodca, keď vychádzal z kupé.
Namiesto toho, aby si sadla, dáma Ana pristúpila k oknu, otvorila ho a jemne sa naklonila cez, tak že jej vietor zamotal do hustých vlasov a kučier. Keď som ostal sedieť, z takto nižšej pozície som mohol vidieť okraje pančúch, ktoré držia podväzky na tých plných, bielych stehnách. Časť mňa ešte stále ostala stuhnutá. Môj penis narástol natoľko, že to vyzeralo, akoby som mal tri nohy. Ešte chvíľu a premením sa na húfnicu na trojnožke, ktorá chrlí oheň. Potrebujem urgentne vzduch, pretože ako následok vojenskej abstinencie za mesiac, sa stane ejakulácia do nohavíc. Vstal som a postavil sa k oknu vedľa dámy Any.
 - Pekne je - povedala so zatvorenými očami.
- Čo je pekné? - opýtal som sa.
- Vzduch, príroda... a je pekné vidieť vzrušenie mladého chlapca. Myslíš, že neviem, že si ma celý čas pozoroval. Preto som ti aj ukázala viac - povedala ďalej dáma Ana, pokladajúc hlavu na predlaktia, ktoré mala na vrchu otvoreného okna. Bojoval som s morálnymi nepriateľmi v sebe a nakoniec, ako vedený nejakou vyššou silou, som jemne prstami pravej ruky sa dotkol plného stehna pod krátkou sukňou, kde syntetika prechádzala do hladkej kože. Tento spoj umelého a pravého, tento prechod z tmavej pančuchy na bielu pokožku rozlial mi teplo okolo srdca, ktoré sa spustilo až k preplneným vajciam.
- Vidíš, že to nie je ťažké - povedala mazne dáma, zatiaľ čo jej ľavá ruka jemne rozopínala nohavice maskovacej uniformy. Nepovedal som nič. Len som sa triasol od neistoty, ako zajatec pred mučením, ktorý ešte nevie, čo mu urobia. Poddal som sa rukám dámy Any, zatiaľ čo vlak uháňal cez les Gorského kotara, a vietor z okna miešal vlhké lesné vône s vôňou jej vlasov. Sadla si na sedadlo a predtým, ako jej penis zmizol v jej ústach, povedala:
- Mmmm! Aký kúsok! Teraz ťa ja upravím, hrdina - a začala hru jazykom, ako sa plameň svojimi jazýčkami pohráva s tvrdými vetvičkami. Len niekoľko okamihov neskôr, moja húfnica začala chŕliť v dávkach, ktoré dáma Anu zasypali po jazyku, tvári a čiernej úzkej dolcevite.
- Pozri, čo si mi spravil! - povedala nahnevane. - Teraz musím zmyť všetok make-up a umyť toto z trička. - pokračovala rozrušene. - Prečo si ma nevaroval? Naozaj nie si normálny. Veď si ma celú umazal.
 Vtedy sa postavila a s kabelkou odišla do WC na konci chodby.
- Sakra! A čo teraz? Keď sa vráti, znova sa bude hnevať, a ja nedostanem to, čo chcem - rozmýšľal som. Nevedel som, čo robiť. Teraz je aj tak všetko jedno. A aj tak som to pokazil a dáma Ana. A možno je to všetko hra, pretože mi ho možno len chcela vykúriť. E, to takto nepôjde. Teraz ja prechádzam do útoku. Nepriateľ - lokalizovaný. Úloha – zničenie. K maršovému kroku som sa vydal k WC. Zázrakom, dvere boli pootevrené a videl som, ako si utiera tvár vreckovkou. Bez zaklopania a bez pardonu som vošiel do úzkeho priestoru, v ktorom sa miešali vône uschnutej moču a jej parfumu, a za sebou zavrel dvere. Čudne sa na mňa pozrela bez slov.
- Prepáčte, dáma Ana, nevedel som, že by vám to prekážalo, ak môžem... - začal som sa ospravedlňovať.
- Nie je treba nič - prerušila ma. - Len ma nechaj, aby som sa upravila.
- Ešte sa neupravujte. Ešte sme neskončili - povedal som a v tom istom čase, cez umazanú dolcevitu som chytil za prsia.
- Prosím ťa... - chcela mi niečo povedať, ale to ma vôbec nezaujímalo. Prerušil som ju vlhkým a hlbokým bozkom. Vysala mi jazyk a s hlbokými vzdychmi ho pomaly hryzla bielymi zubami. Oboma rukami som ju chytil za veľkú mäkkú zadnicu a zdvihol ju na malý umývadlo. Sedela na ňom s rozkročenými nohami a kým sme boli spojení bozkom, zhurta mi rozopla nohavice a vytiahla smrteľnú zbraň. Roztrhol som jej čierne tenké nohavičky a zaboril jej svoju bajonet do slinavej pičky. Stiahla ma vaginálnymi svalmi, akoby zo mňa chcela vylisovať všetku šťavu života. Musí byť, že mi od toho stisku zmodrel penis. Tlačil som sa do nej celou svojou dĺžkou, a ona každý môj náraz sprevádzala hlbokým vzdychom, zatiaľ čo ma svojimi plnými nohami v čiernych pančuchách stiahla okolo pása a hryzla ma po krku a tvári.
- Jeb ma, vojničino! - povedala mazne a príkazne súčasne. Zdvihol som jej dolcevitu a sťahoval jej a hnetil veľké prsia cez čipkovaný priehľadný podprsenku. Nechcel som ich vyťahovať. Takýto spoj materiálov a farieb mi dokonale vyhovoval. Do šialenstva ma privádzal pocit mäkkej tepla pod drsným povrchom čiernej čipky. Cítil som, že moja drahá dáma bude mať orgazmus. Celá zadýchaná, začala sa triasť, kŕčovito ma sťahujúc rukami a nohami. Ešte chvíľu a spolu zahynieme v tejto ofenzíve.
- Nechaj to do mňa, prosím ťa - ledva povedala. - Nie som chránená - povedala v poslednej chvíli, pretože len sekundu po tom som vytiahol svoju bajonet z jej hĺbky a bielou krémou jej umazal čierne čipkované nohavičky. Hustá tekutina sa jej vnorila aj medzi bujné chĺpky a zlepila ich. Ešte raz ma pobozkala a...
- Na toto nie je problém. To sa nevidí - povedala s úsmevom. Ja som prvý vyšiel, akoby sa nič nestalo, ale predsa...
- Je všetko v poriadku, mladý muž? - veselým tónom sa ma opýtal sprievodca, ktorého som stretol na chodbe k nášmu kupé.
- Je! Len mi malému prišlo zle od jazdy, tak povracal - odpovedal som cynicky. Vedel, čo sa stalo, preto som mu takto odpovedal. Ale je mi to jedno! Nech sa stará o svoje veci. Viem, že nemal nič zlé na mysli, ale...
 Ešte nás len niekoľko minút delilo od vstupu do ríčskeho nádražia.
- Dobre je, že sme to stihli načas, pretože ma na nádraží čaká drahý, tak by nebolo pekné, aby som sa objavil oveľa neskôr...
 Ostal som ohromený a zmätený, keď som to počul. Nechcel som jej nič povedať. Nemalo by to zmysel. Vlak už stál na nádraží, a ja som ešte sedel v prázdnom kupé, s otlačkom bozku na tvári, ktorý mi vtlačila čerstvo nalíčená dáma Ana, predtým, než odišla. Až keď všetci opustili vagón, pomaly som zdvihol vojenskú tašku a vybral sa domov šťastný a smutný zároveň. Ach, koľko ešte takýchto bitiek ma čaká do konca života?